JOZEF PRIBILINEC: BEZ KONFLIKTU NENÍ ÚSPĚCHU

Strojovým tempom vošiel do cieľovej rovinky. Na tvári veľavravná grimasa. Dvadsať kilometrov v pekelnom tempe urobilo svoje. Obzrel sa doľava, skontroloval si situáciu. „Jožko Pribilinec v čase pod 1:20 h, ale aj keď túto métu neprekoná, bude to fantastický olympijský rekord,“ burácal komentátor Československej televízie Štěpán Škorpil. „Čo je však podstatné – zlatá medaila pre Československo!“ V polovici rovinky sa znova obzrel. Pre istotu. Čo ak muž s čelenkou, jediný, ktorý s ním vydržal šliapať až do konca, zrýchlil? Nie, Weigelov odstup ostával rovnaký.„Jožko Pribilinec sa už môže radovať. Zlatá medaila pre Československo!“ – zdupľoval komentátor.Ešte jeden pohľad dozadu. Do vzduchu vyletela pravačka. Gesto víťazstva. Jozef Pribilinec niečo vykríkol. Vraj prvý a posledný raz počas pretekov v kariére. „Jožko Pribilinec je víťaz, je veľký víťaz mužskej dvadsiatky!“ – nadchýnal sa Škorpil.Posledné metre, cieľ. Zlato… Konečne! Dokázal, o čom roky sníval. Je olympijský víťaz! Dlaňami si zakryl tvár, ľahol si horeznačky na tartan, zavrel oči a vychutnával si slastný pocit. Po chvíľke sa nad neho sklonil strieborný Nemec Ronald Weigel a – pobozkal ho na líce. Po chvíľke počul, že naňho ktosi kričí z tribúny. Tréner Juraj Benčík, muž, ktorému vďačí za veľa. Vybral sa k nemu, cez plot sa objali. „Odpúšťam ti,“ vyhŕklo spontánne z Benčíka. „Aj ja tebe!“ – šepol mu do ucha Jozef Pribilinec.  Áno, cesta k soulskému zlatu v chôdzi na 20 km nebola prechádzka ružovým sadom. Neraz sa iskrilo a – poriadne. No v záujme veci. Obaja si totiž veľmi dobre uvedomovali, že ich spája spoločný cieľ: výstup na športový Olymp. Dvadsiateho tretieho septembra 1988 sa im to podarilo.

TERAZ ALEBO NIKDY!

„Približne pol kilometra pred štadiónom, keď kráčal plece pri pleci s Weigelom, som Jožovi z dvoch metrov zakričal do ucha: Teraz alebo nikdy! Neviem, či ma počul, no ja som už utekal na štadión, aby som stihol záver pretekov,“ spomínal Juraj Benčík na zlatý piatok. Na tribúnu sa vovalil ako veľká voda. Jedného usporiadateľa odsotil pravou, druhého ľavou rukou. Akoby cítil, že prichádza okamih, ktorý nesmie prepásť. „Letel som hore na tribúnu, stihol som vari posledných 80 metrov. Keď som uvidel, že Jožo kráča na čele s 15-metrovým náskokom, vyleteli mi od radosti ruky nahor. Zrazu som zacítil, ako mi niekto jednu chytil a vytočil ju, potom aj druhú. Obzrel som sa: boli to usporiadatelia, ktorým som ubzikol. Natešený som im však chabou angličtinou vysvetlil, že som víťazov tréner. Pustili ma…“ Soulská dvadsiatka sa išla od začiatku svižne. Hlavná skupina a v nej všetci favoriti – halový majster sveta 1987 na 5000 m Ščennikov, jeho krajan z bývalého Sovietskeho zväzu Peršin, majster sveta 1983 na 50 km Weigel z NDR, európsky šampión na dvadsiatke Španiel Marín, olympijský víťaz 1980 a majster sveta 1987 Damilano z Talianska, nechýbali ani traja československí chodci Pribilinec, Blažek a Mrázek. Medzičas v polovici 40:40 min signalizoval, že olympijský rekord Mexičana Ernesta Canta 1:23:13 neprežije. Tempo sa stupňovalo. Na 15. kilometri šliapali vpredu jedenásti, medzi nimi Pribilinec so štvorlístkom zašitým na drese pod štátnym znakom a takisto Mrázek. O dva kilometre neskôr diktoval pekelné tempo (3:38 min/km!) už Pribilinec. Vydržal ho len jediný súper: Ronald Weigel. Ani nie kilometer pred cieľom Nemec nastúpil. „Vtedy som sa v duchu na chvíľku uspokojil so striebrom,“ priznal Jozef Pribilinec. „Rýchlo som si však uvedomil, že to nesmiem vzdať a dotiahol som sa na Weigela.“Na olympijský štadión vošiel Pribilinec so štvormetrovým náskokom. „Teraz alebo nikdy!“ – akoby mu zneli v ušiach Benčíkove slová. Jozef svoj náskok nielenže udržal, ale ešte ho zvýšil. Do histórie sa zapísal ako prvý atletický olympijský šampión zo Slovenska.

Jozef Pribilinec: „Päťdesiat metrov pred cieľom som vedel, že vyhrám. Skôr rozhodne nie! Mal som dosť skúseností, dobre som poznal všetky nástrahy chôdze. Mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč. Do poslednej chvíle som bol v strehu. Ledva som videl, pred sebou som mal iba čierňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som v posledných metroch našiel ešte sily. Asi som siahol na povestnú životnú rezervu.“

Soulská dvadsiatka bola zvláštna. Nik si netrúfol natipovať, kto príde prvý do cieľa. Ani expert ako je Juraj Benčík: „Z diania na trati sa nedalo vydedukovať, kto je na tom lepšie. Veľmi som si však želal, aby zlato získal konečne Jožo.“

Pribilinec vyhral v olympijskom rekorde 1:19:57 h, o 3:16 min lepšom ako Cantov čas z Los Angeles 1984. Tri sekundy za ním dokráčal Weigel, Damilano zaostal o 17. Do cieľa prišlo 49 z 53 chodcov, na výbornej piatej priečke Roman Mrázek a ani 15. miesto Pavla Blažeka nebolo na zahodenie. Ale sláva patrila Pribilincovi.