JOZEF PRIBILINEC: BEZ KONFLIKTU NIE JE ÚSPECHU

Strojovým tempom vošiel do cieľovej rovinky. Na tvári mnohovravná grimasa. Dvadsať kilometrov v pekelnom tempe urobilo svoje. Obzrel sa doľava, skontroloval si situáciu. „Jožko Pribilinec v čase pod 1:20 h, ale aj keď túto métu neprekoná, bude to fantastický olympijský rekord,“ burácal komentátor Československej televízie Štefan Škorpil. „Čo je však podstatné – zlatá medaila pre Československo!“ V polovici rovinky sa znova ohliadol. Pre istotu. Čo ak muž s čelenkou, jediný, ktorý s ním vydržal šliapať až do konca, zrýchlil? Nie, Weigelov odstup ostával rovnaký.„Jožko Pribilinec sa už môže radovať. Zlatá medaila pre Československo!- zdupľoval komentátor. Ešte jeden pohľad dozadu. Do vzduchu vyletela pravačka. Gesto víťazstva. Jozef Pribilinec niečo vykríkol. Prý prvý a posledný raz počas závodu v kariére. „Jožko Pribilinec je víťaz, je veľký víťaz mužskej dvadsiatky!“ - nadchýnal sa Škorpil.Posledné metre, cieľ. Zlato… Napokon! Dokázal, o čom roky sníval. Je olympijský víťaz! Dlaňami si zakryl tvár, ľahol si horeznačky na tartan, zavrel oči a vychutnával si slastný pocit. Po chvíľke sa nad neho sklonil strieborný Nemec Ronald Weigel a - políbil ho na líce. Po chvíľke slyšel, že naňho ktosi kričí z tribúny. Tréner Juraj Benčík, muž, ktorému vďačí za veľa. Vybral sa k nemu, cez plot sa objali. „Odpúšťam ti,“ vyhŕklo spontánne z Benčíka. „Aj ja teba!“ - šepol mu do ucha Jozef Pribilinec. Áno, cesta k soulskému zlatu v chôdzi na 20 km nebola prechádzka ružovým sadom. Neraz sa iskrilo a – pořádne. No v záujme veci. Obaja si totiž veľmi dobre uvedomovali, že ich spája spoločný cieľ: výstup na športový Olymp. Dvadsiateho tretieho septembra 1988 sa im to podarilo.

TERAZ ALEBO NIKDY!

„Približne pol kilometra pred štadiónom, keď kráčal plece pri pleci s Weigelom, som Jožovi z dvoch metrov zakričal do ucha: Teraz alebo nikdy! Nevím, či ma slyšel, no ja som už utekal na štadión, aby som stihol záver pretekov,“ spomínal Juraj Benčík na zlatý pátek. Na tribúnu sa vovalil ako veľká voda. Jedného poriadateľa odsotil pravou, druhého levou rukou. Akoby cítil, že prichádza okamžik, ktorý nesmie prepásť. „Letel som hore na tribúnu, stihol som vari posledných 80 metrov. Keď som uvidel, že Jožo kráča na čele s 15-metrovým náskokom, vyleteli mi od radosti ruky hore. Naraz som zacítil, ako mi niekto jednu chytil a vytočil ju, potom aj druhú. Obzrel som sa: boli to usporiadatelia, ktorým som ubzikol. Natešený som im však chabou angličtinou vysvetlil, že som víťazov tréner. Pustili ma…“ Soulská dvadsiatka sa išla od začiatku svižne. Hlavná skupina av nej všetci favoriti - halový mister sveta 1987 na 5000 m Ščennikov, jeho krajan z bývalého Sovietskeho zväzu Peršin, mister sveta 1983 na 50 km Weigel z NDR, európsky šampión na dvadsiatke Španiel Marín, olympijský 1980 z Talianska, nechýbali ani traja československí chodci Pribilinec, Blažek a Mrázek. Medzičas v polovici 1987:40 min signalizoval, že olympijský rekord Mexičana Ernesta Canta 40:1:23 neprežije. Tempo sa stupňovalo. Na 13. kilometri šliapali vpredu jedenástich, medzi nimi Pribilinec so štvorlístkom zašitým na drese pod štátnym znakom a tiež Mrázek. O dva kilometre neskôr diktoval pekelné tempo (15:3 min/km!) už Pribilinec. Vydržal ho ľan jediný súper: Ronald Weigel. Ani nie kilometer pred cieľom Nemec nastúpil. „Vtedy som sa v duchu na chvíľku uspokojil so striebrom,“ priznal Jozef Pribilinec. „Rýchlo som si však uvedomil, že to nesmiem vzdať a dotiahol som sa na Weigela.“Na olympijský štadión vošiel Pribilinec so štvormetrovým náskokom. „Teraz alebo nikdy!“ – akoby mu znieli v ušiach Benčíkove slová. Jozef svoj náskok nielenže udržal, ale ešte ho zvýšil. Do historie sa zapsal ako prvý atletický olympijský šampión zo Slovenska.

Jozef Pribilinec: „Päťdesiat metrov pred cieľom som vedel, že vyhrám. Skôr rozhodne nie! Mal som dosť skúseností, dobre som spoznal všetky nástrahy chodenia. Mohli ma diskvalifikovať, mohol som dostať kŕč. Do poslednej chvíle som bol v strehu. Sotva som videl, pred sebou som mal iba čerňavu, no nepopustil som. Neviem, kde som v posledných metroch našiel ešte sily. Asi som siahol na povestnú životnú rezervu.“

Soulská dvadsiatka bola zvláštna. Nik si netrúfol natipovať, kto prijde prvý do cieľa. Ani expert ako je Juraj Benčík: „Z diania na trati sa nedalo vydedukovať, kto je na tom lepšie. Veľmi som si však přál, aby zlato získal konečne Jožo.“

Pribilinec vyhral v olympijskom rekorde 1:19:57 h, o 3:16 min lepšom ako Cantov čas z Los Angeles 1984. Tri sekundy za ním dokráčal Weigel, Damilano zaostal o 17. Do cieľa prišlo 49 z 53 chodcov, na výbornej piatej priečke Roman Mrázek a ani 15. miesto Pavla Blažeka nebolo na zahodenie. Ale sláva patrila Pribilincovi.