Spoluviníkom slabej výkonnostnej úrovne najmä chodeckej mládeže je nielen úroveň výberu a prípravy, ale bohužiaľ aj spôsob rozhodovania pri prevažnej väčšine českých chodeckých závodov!!!!

V Nymburku sa po MS konal trénerský seminár a pri diskusii o tom, ako zlepšiť výkonnostnú úroveň našich chodeckých mládežníkov sme narazili na jeden obrovský – systémovo roky neriešený problém.

Moto: Pri chodeckom EP v Alytuse vyhlásil náš najlepší pretekár kat. U23 Vítek Hlaváč: „U nás v Čechách prevádzkujeme úplne inú disciplínu a iný šport, než potom vidím pri veľkých medzinárodných chodeckých súťažiach“.

A sme pri pomenovaní problému. Technika chôdze - téma sa netýka iba trénerov – poťažmo pretekárov, je to predovšetkým otázka kvalifikovaných rozhodcov. Pokiaľ nebudú rozhodcovia dostatočne prakticky vyškolení, nemožno pretekárov učiť technike, ktorú je možné vidieť na svetovej úrovni, pretože v mnohých prípadoch u nás dôjde k diskvalifikácii pretekára, ktorý sa snaží túto techniku ​​praktizovať. Prevažná väčšina českých rozhodcov toleruje pri pomalom pohybe nedopnuté kolená a trestá plynulý rýchly pohyb s miernym (okom nepostrehnuteľným) „náskokom“ na dopnutú nohu.

Teda sa u nás rozhoduje presne naopak, než je trend medzinárodného rozhodovania. Českí rozhodcovia (väčšinou dôchodkového veku) nútia najmä mladých pretekárov k technike päťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.

A samozrejme tréneri z oddielov, ktorí sú potom hodnotení podľa bodov do súťaží družstiev ev. získaných majstrovských mládežníckych medailí sa prispôsobujú trendu českého rozhodovania a učia mladých chodeckých zverencov techniku, ktorou sa jednoducho rýchlo chodiť nedá. A vlastne týchto mladých chodcov si „technicky pokazíme“ väčšinou už navždy, pretože neskoršie preučovanie techniky je zúfalou a väčšinou neúspešnou snahou.

Neobstojí argument, že napríklad Anežka Drahotová nemá problémy ani u nás. Pretože všetci rozhodcovia ju poznajú a vedia, že veľké súťaže prechádzajú „čistá“, preto ani tu ju nenapomínajú. To je ale dôsledok „dobrej povesti a mena pretekára“. Napr. Lukáš Gdula, ktorý všetky DQ a prevažnú väčšinu napomínania na medzinárodnej scéne má za nedopínanie kolien je u nás neustále napomínaný za kontakt, čo je v jeho prípade skôr úsmevné.

Pokiaľ si spomalíte zábery z OH, MS, ME a pod., samozrejme je u všetkých špičkových chodcov zdokumentovaná krátka letová fáza. Proste časovo okom nepostrehnuteľná strata kontaktu je pri plynulom závodnom pohybe nutným sprievodným javom.

Závodné chôdze NIE JE pochod! A predsa nie je v záujme rozvoja chôdze u nás v Čechách, aby sme talentovaných pretekárov, ktorých sa snažíme pripraviť na medzinárodne slušný výkon, nenechávali okrem Poděbrad štartovať na domácich závodoch.

Týmto sa nesnažím znížiť úroveň rozhodovania. Ale bol by som veľmi rád, keby aj u nás konečne neboli tolerované nedopnuté kolená, nedopínanie jednej nohy, poskakovanie a krívanie – hlavne, že pretekár ide pomaly! A na druhú stranu by rozhodcovia mali prestať so snahou o spomaľovanie a stratu plynulosti pohybu z dôvodu minimálnej letovej fázy, ľudským okom nepostrehnuteľné!

Možno by nebolo na škodu, aby všetci rozhodcovia rozhodujúcu chôdzu, si povinne prezreli napríklad krásne nasnímané spoločné 20km chodecké preteky mužov a žien z ME 2018 v Berlíne. Sú tam aj spomalené sekvencie, jasný rozbor toho, že NIKTO z pretekárov sa „letovej“ fáze nevyhne.

Dúfam, že túto úvahu prejdú s nadhľadom a pochopením nemnohí skúsení chodeckí rozhodcovia (typu napríklad Petra Brandejského, Míly Lapky, Zdenka Simona, Franty Párysa), u ktorých vnímam aj snahu svojich v chodeckom rozhodovaní menej skúsených kolegov pred závodmi inštruovať a problematiku vysvetliť.

Prosím o to, aby rozhodcovia, ktorí chôdzu rozhodujú a rozhodovali, nebrali toto ako útok na svoje kompetencie a nepodloženú kritiku. Bol by som Vám len večný, keď sa nad prečítaným zamyslíte a pomôžete v skvalitnení tohto úseku neľahkej práce. Už preto, že viem, že toto prácu nikto nevykonáva s úmyslom poškodiť či ublížiť. A viem, že bez Vašej pomoci a pochopenia sa nezaobídeme!

A veta na záver. Naozajstným českým problémom nie je krátka strata kontaktu pri plynulom prechode chodeckého kroku, ale strata kontaktu s medzinárodnou chodeckou technikou aj množstvom a spôsobom prípravy bežným v chodecky úspešných krajinách!!!!