Ivo Piták, reprezentačný tréner chôdze, 17.12.2018, Lanzarote, Kanárske ostrovy

Sme na trojtýždňovom tréningovom tábore na Lanzarote, kde v dobrých klimatických podmienkach naberáme s Anežkou Drahotovou a Lukášom Gdulom pracovné kilometre (chodecké, plavecké, cyklistické), aj ďalšie tréningové hodiny (posilňovanie, naťahovanie, gymnastika), využívame linka, masáže, uvoľňovacie cvičenia).

Lanzarote 0095Denný režim začíname obvykle skokom do bazéna o 7 hodine ráno, po 2-4km (rozplávaní, plaveckých cvičení, rôznych úsekov, vyplávaní) sa po 8.hodine naraňajkujeme a chvíľu relaxujeme. Okolo 9:30 -10.hodiny sa presunieme na štadión a nasleduje atleticko-chodecký tréning, ktorý končíme okolo 11:30 a ihneď pokračujeme špeciálnym tréningom v posilňovni (pod vedením kondičného trénera) zhruba 45.-60.minútovým. Pokiaľ dopoludnia ideme, alebo ideme tréning tempovo vytrvalostný, do posilňovne už nejdeme. Vytrvalostný cyklistický tréning býva u Any až 4., u Luka až 5.hodinový, v tom prípade sa borci idú popoludní už len krátko vychodiť cca.do hodiny a ev.regeneračne vyplávať. Po chodeckých tréningoch nasleduje popoludní väčšinou cyklistický tréning vo voľnejšom tempe v trvaní 1:30 - 2:30 hod. a večer posilňovňa + regenerácia.

V celkovej dennej záťaži to Anežke aj Lukášovi „hodí“ v priemere denne kôl. 6 až 7 hodín tréningu (čistý aktívny čas) a okolo 1 – 1:30hod. regenerácia.

Sme tu v rámci spoločného reprezentačného VT aj s inými atlétmi a vidím a cítim jednu podstatnú vec. Atletické disciplíny toho (okrem všeobecného všešportového základu) nemajú veľmi nič spoločné. Atletika je súborom rôznych športov, kedy v nej svoje uplatnenie a disciplínu môžu nájsť takmer všetky somatické aj psychické typy detí i dospelých. Ale bohužiaľ tá naša disciplína (ešte asi spoločne s vytrvalostnými behmi) nemá s väčšinou atletických disciplín moc spoločného. Ďaleko bližšie máme k cyklistom, triatlonistom, možno ešte lyžiarom bežcom.

Denný režim ostatných atlétov sa totiž veľmi líši od toho nášho a napríklad Anežka si často povzdychla, že sa oveľa lepšie tu cítila v spolužití s ​​triatlonistami, alebo cyklistami. Pretože potom nemá „úkorný pocit, že trénuje strašne veľa. To nie je kritika ostatných atlétov. To je len konštatovanie faktu, že proti nim nemáme toľko voľného času, že musíme oželieť výlety, každodenné príjemné opaľovanie, zábavu, večerné posedenie.

Nepíšem to preto, aby ste Anežku s Lukášom obdivovali, alebo aby som vás „šokoval“ tým, čo vydrží.

Lanzarote 0096Na napísanie mi dala popud diskusia s niektorými z vás, ktorí s českou chodeckou mládežou pracujete. Ja viem, cesty k úspechu môžu byť rôzne. Ale ak postupne nenaučíme budúceho chodca kvalitne aj objemovo pracovať, pokiaľ ho nebudeme mať športovo všeobecne kvalitne pripraveného, ​​ako naň budeme môcť v juniorskej kategórii a kategórii U23 tréningovo „naložiť“? Vo veku okolo 17. až 18. rokov už musí chodecký reprezentant, pokiaľ má byť konkurencia schopný, vydržať na tréningových táboroch odtrénovať v priemere 4 - 5 hodín čistého pohybového času denne. A kto by to bol schopný z našich dorasteneckých a juniorských majstrov súčasnosti vydržať?

Od septembra skoro do konca novembra s nami trénovala nemecká reprezentantka Teresa Žurek a so súčasným nemeckým reprezentačným trénerom Ronaldom Weigľom sme veľa o spôsobe prípravy diskutovali. V mnohom sa naše názory podstatne rozchádzali a snáď aj z tohto dôvodu chcel, aby Teresa absolvovala dlhší tréningový blok podľa našich nôt spoločne s Anežkou. A ja naopak využijem možnosti, aby Lukáš Gdula absolvoval tréningový blok s nemeckými reprezentantmi.

S Ronaldom máme rozdielne názory na zloženie tréningu, použitie rôznych tréningových prostriedkov aj na fázovanie prípravy. Na čom sme sa ale bezvýhradne zhodli, bola nutnosť tréningovej kvality a kvantity. Zhodli sme sa v tom, že bez enormného tréningového nasadenia už od mládežníckeho veku, sa s Európou a svetom dnes jednoducho pretekať nedá! Bol som prekvapený, keď minuloročná nemecká juniorka bola ochotná a hlavne schopná odtrénovať s o tri roky staršou Anežkou takmer všetko. Aj nezvyčajné tréningy v posilňovni a bazéne, nakoniec aj chodecké tréningy dávali Terese zabrať, pretože výkonnostne je horšia, než Anežka. Ale bojovala, vydržala, aj keď občas „nestíhala“. Požičali sme jej závodné cestné kolo, na ktorom nikdy predtým nesedel. Na bicykli som jej občas z motorky, alebo auta dostrkával do skupiny, v bazéne pre mňa prekvapivo vedela technicky obstojne všetky štýly, gymnasticky a silovo nemala problémy. Chodecky a bežecky sa tiež snažila stíhať, aj keď nie vždy, to dokázala a občas som musel jej tempo korigovať a prispôsobovať realite. Rámcovo tie tri mesiace to dievča zvládlo obdivuhodne dobre.

A česká realita? U nás minuloročný junior a reprezentant U23 nechce a hlavne nemôže absolvovať tréning spoločne s Anežkou, pretože by ho „zadrela“. Na argument, že obaja pre svoje reprezentačné ciele potrebujú zhruba rovnaký výkon, som dostal od osobného trénera odpoveď: „No tak limit na ME23 nemusí naháňať už tento rok, môže ho v pokoji dať za dva roky“. A reč je o účastníckom limite. Ako chce ten borec za dva roky bojovať na ME23 vpredu, keď teraz neverí v účastnícky limit?

Skúste sa vžiť do pocitu človeka, ktorý zodpovedá za reprezentačné výsledky slovenských chodcov. Ktorý by mal viesť pretekárov do nekompromisných „chodeckých bitiek“ tých najväčších pretekov. Mal by tento človek akceptovať, že mu do reprezentácie opakovane prichádzajú pracovne, všeobecne športovo a aj psychicky nepripravení pretekári? To je hlavný dôvod, prečo sa snažím presvedčiť o spolupráci „pretekárov“ takmer detského veku, aby som si ich postupne pripravil a oni boli schopní neskôr náročnú prípravu zvládnuť. A u vás, trénerov, „narážam“. Pretože je predsa dosť času, kam sa ponáhľam, k cieľu vedú rôzne cesty a nakoniec, tak ten výkon príde neskôr. A mne sa nedarí presvedčiť vás o tom, že neskôr sa v dnešnej dobe rovná NIKDY.

LanzaroteMali by sme byť na jednej lodi. Márne už roky hľadám niekoho, kto by nás všetkých dokázal získať pre cieľ, ktorý by nás spojil. Kto by našiel, čo nám všetkým chodcom je spoločné. Loď musí mať jedného kapitána, ale my sa už roky iba perieme o kormidlo. Napriek tomu dnes máme človeka schopného konkurovať svetu. Holku, na ktorú by sme mohli byť pyšní, pretože vzišla z našej komunity. Pretekári, ktorá sa nebojí súperov, práce, ani svojich slabostí. Prečo sa okolo nej nedokážeme zjednotiť, ukázať ju ako vzor a podporiť tým aspoň niektoré „mláďatá“ na nasledovanie?

Priatelia chodci, prosím vás, ak chceme výsledkovo uspieť, musíme spolupracovať. Vážim si prácu dobrovoľných trénerov, ktorými väčšinovo ste. Viem, že deti a mladých športovcov trénujete po práci, vo svojom voľnom čase. Samozrejme, ak by ste chceli „bojovať“ s trénerom profesionálom, ktorý môže všetok čas venovať ceste za výsledkom, ste v obrovskej nevýhode. Vy nemôžete venovať tréningu a príprave viac času, než koľko vám vaše pracovné povinnosti dovolia. Zároveň nemôžete využívať komplexný tím príležitostných spolupracovníkov, ktorý si „profík“ tréner väčšinou buduje dlhé roky. Samozrejme svojich zverencov poznáte a môžete sa talentovaného jedinca pokúsiť udržať vo vašej výhradnej starostlivosti rôznymi psychologickými a nátlakovými argumentmi. Najčastejším argumentom býva, že nie je kam sa ponáhľať a času je predsa dosť. Ale roky utekajú a obvykle to vyzerá tak, že času je stále dosť a zrazu je neskoro!

Teraz sa pokúsim o prirovnanie.

Lanzarote 0100Áno, môžem viesť turistický oddiel, podnikať výlety do hôr. Ale ak nejaký člen oddielu začne snívať o tom, že vylezie bez kyslíka na osemtisícovku a mojím maximom bol výstup na Sněžku a navyše veľkých výšok sa bojím, čo môžem robiť? Môžem povedať, že výlety v Krkonošiach sú nádherné, že liezť na osemtisícovku je strašne ťažké a enormne náročná je aj dlhodobá príprava na výstup, že výsledok je neistý a občas pri tom môže horolezec zahynúť a popravde by som mal priznať, že výlety v Krkonošiach ho na tú osemtisícovku nepripraví. A nikdy by som nemal povedať, že pre človeka z našich podmienok je to nerealizovateľný sen a nezmysel. A že predsa Vysoké Tatry sú už veľhory a že bude úžasné, keď spolu vystúpime na Kriváň, alebo na Rysy. A keď bude so mnou a partiou ďalej chodiť na výlety, že niekedy do tých Tatier pôjdeme.

Prečo sa bojíme nasmerovať toho rojka k niekomu, kto má a mal rovnako „pošahané“ sny a kto sa v tých Himalájach pohybuje a nepovieme. Tu je človiečik, ktorého som naučil mať rád prírodu a hory. Ale on sníva o tých najvyšších. Vediem vám ho, pretože budem rád a pyšný, keď sa jednou z toho svojho vysnívaného vrcholu rozhliadne a povie si: „Dokázali sme to“. A bude v tej chvíli myslieť aj na vás, pretože vy ste mu prvýkrát ukázali pohľad z hôr, aj keď to v tej chvíli bola krkonošská Snežka.

U nás sa väčšinou snažíme existenciu osemtisícoviek zamlčať, a keď na ne príde reč, keď deti zistia, že na nich niekto lezie a aj vylezie, odrádzame ich od toho popisom „hrôz“, ktoré by na ceste čakali.

Snažím sa diskutovať s vami, chodeckými trénermi, aj keď viem, že vás úplne nepresvedčím a že si budete stále myslieť, že na vrchol vedú skratky, možno tam dôjsť aj pohodlnejšie a hlavne, že na výstup je času dosť. Musím sa snažiť vás presviedčať, inak ma budete znova a znova od „mladých“ odrezávať a budete naštvaní, keď vám niekoho takzvane zoberiem a presvedčím. Je to ako by niekto toho mladého horolezca chcel dostať pohodlne na 8.tisícovku a tvrdil, že posledných 1.000m môže ísť napríklad po 50.-100metroch denne. Že sa predsa nemusí ponáhľať. A pretože tam odborník nikdy nebol, netuší, že pripravený musí byť tak, aby ten posledný kilometer zvládol najlepšie v jednom dni, pretože v „zóne smrti“ nemožno pracovať dlhšiu dobu.

Prosím vás, pokiaľ to aspoň niektorí dokážete dočítať do konca a budete nad prečítaným premýšľať, článok splnil svoju úlohu. Ak by ste niektorí prišli na to, že by ste si dokázali predstaviť spoluprácu a pomohli tú výkonnostnú chodeckú káru popotiahnuť trošku dopredu, bolo by to viac, než som čakal.