Od detstva do súčasnosti vystriedala päť olympijských športov. Ako chodkyňa začala Tereza Ďurdiaková s tréningom iba vlani vo februári. Tento rok v marci sa už dokázala kvalifikovať na olympijské hry v Tokiu! Pár týždňov pred pretekmi, ktorým sa na hry nominovala, prekonala veľmi nepríjemné ochorenie s covidom.

dudince5Tréner ju musí krotiť, aby neriskovala a netrénovala či nepretekala cez svoje limity. Aj keď trpia bolesťou, tak to Tereza Ďurdiaková koučovi neprizná, a ďalej bojuje ako levice. Od detstva sa totiž hnala za svojim snom - pretekať na olympijských hrách. Tento rok sa jej to podarí. A teraz vám porozpráva o svojej dlhej a tŕnitej ceste.

Vystriedala som celkom päť olympijských športov od plavkyne až po chodkyňu. Ako prebiehala tá striedanie?

Prebiehalo to postupne. Z plávania som pomerne prirodzene prešla na akvabely, keď som si doma plakala, že to chcem robiť. Zo začiatku ma nechceli vziať, ale po pol roku som už s nimi trénovala. Následne sme s reprezentáciou jazdili aj po svete.

A prečo ste u akvabel nezostali?

Napríklad v tímovej zostave to pre nás bolo nesmierne ťažké. Česko v tímoch na olympiáde nikdy nebolo. V duete reprezentovala Soňa Bernardová, päťnásobná účastníčka hier. Prišlo mi, že môj celkový prejav nebol taký dokonalý, aby som dosiahla to, že sa na hry kvalifikujem. Rozhodla som sa skončiť.

A nasledoval triatlon.

K triatlonu som sa dostala vďaka tomu, že sa mi páčila kombinácia tých športov. Ako bývalá plavkyňa som mala dobrý predpoklad a šlo mi to aj na bicykli či pri behu. Ale moja premrštená ambícia ma pochovala. Mala som totiž veľké a pomerne utopistické ciele. Skúšala som plniť medzinárodné limity, a tak som jazdila po pretekoch vo svete a snažila sa stúpať rebríčkom. Nedarilo sa mi ale toľko, aby som sa na olympiádu dostala. A následne prišiel zrejme syndróm vyhorenia.

Ako dlho ste vrcholovo nešportovali?

Dala som si dva roky pauzu, kedy som športovo nič zásadné nerobila a zúčastnila sa len hobby pretekov ako Spartan race. Potom som mala myšlienku, že by som chcela skúsiť legendárny Iron Man. Po dvoch rokoch bez poriadneho tréningu som sa na preteky pripravila a zvládla ho v čase cez 11 hodín.

To vám dodalo sebavedomie a následne prišla myšlienka pretekať ako maratónska bežkyňa...

Začala som spolupracovať s trénerom Pavlom Novákom, čo je dobrý tréner. Prvá republiková medaila prišla, keď som vybojovala bronz v čase 2:48 hodiny. Moje ambície ma ale opäť dostihla. Snažila som sa prebojovať na majstrovstvách Európy, kde bol stanovený limit na 2:42. Zradil ma členok a mala som veľa zranení.

Takže ste si povedali, že namiesto maratónkyne budete chodkyne?

Spoznala som trénera Ivo Pitáka, ktorý mi pomáhal s prípravou na maratóny, ale keď ma limitovala tie zranenia, tak som to vzdala psychicky a spýtala sa ho, či to nemôžem skúsiť ako chodkyňa.

Ako pobehoval ten váš prerod z bežkyne na chodkyňu?

Pohyb sa dá naučiť. Som flexibilná už z akvabel a mám pohybovú pamäť. Skúsili sme to od februára 2020, ale začiatky boli katastrofálne. Presne pred rokom som natáčala video, ako som sa učila chôdzu, a pohyb mi robil veľký problém.

A po roku ste sa ako chodkyňa kvalifikovali na olympijské hry.

Už ako dieťa som túžila zúčastniť sa hier. Keď som ako malá chodila plávať, nevedela som slovo olympiáda ani vysloviť. Doma som chodila po byte a hovorila, že chcem na tú olympiádu av televízii pozerala na olympionikov. Nominovať sa na hry bol pre mňa vždy veľký sen. Ešte teraz neverím tomu, že som to dokázala.

Na vašej ceste za olympijským snom bolo množstvo prekážok. A tá jedna z posledných bola aj nákaza covidom koncom januára.

Pre mňa to bolo ťažké aj z dôvodu, že som nebola skoro nikdy chorá. Navyše všetci trénovali a ja som nemohla. Bola som zatvorená v karanténe a po 10 dňoch mi zrazu nešlo poriadne trénovať. Do toho som mala vyššie pečeňové testy. Vyrovnávala som sa s tým ťažko. Dokonca musel zapracovať psychológ, pretože to pre mňa nebolo ľahké obdobie.

Ani samotný priebeh choroby nebol ľahký, však?

Priebeh bol s teplotami, nesmiernym vyčerpaním, kašľom a zhoršeným dýchaním. A predovšetkým svalovou slabosťou a únavou. Po čovide nadviazal návrat do tréningu, kedy som hneď pri prvom ľahkom chodeckom tréningu mala problém so svalom na nohe a celkovým vyčerpaním. Vytrvalosť mi predtým nerobila problém a zrazu dve hodiny tréningu boli nesmierne ťažké. Zlepšenie nastalo po ďalších desiatich dňoch, čo znamenalo dvadsať dní v podstate bez tréningu.

A potom prišla polovica marca a zrazu sa kvalifikujete svojim časom na olympiádu.

Nechcela som dať všetko do jedného jediného štartu a riskovať. Nakoniec bol zázrak, že sa to podarilo. Ani tréner tomu neveril. Neviem, kde som tie sily našla. Keď som prešla cieľom, nemohla som tomu uveriť. Preletela som bránou, ušla ešte asi 10 metrov, a potom som sa zložila. Nebol to kolaps, len som toho mala dosť. Došlo mi to až v stane, keď mi kamarát podal pivo a gratuloval mi.

Kvôli závodu ste zmenili aj vzhľad.

Výrazne som sa ostrihala asi o 30 centimetrov. Tréner mi povedal, že keď bude pršať, môže ma to stáť nejaké sekundy. Teoreticky mohol mať pravdu, pretože počas pretekov snežilo. Vlasy som mala skoro až po zadok. Teraz ich mám po ramená. Urobila som to len kvôli splneniu limitu na olympiádu.

Aké ciele máte pre olympijské hry?

Chcem tam ešte svoj čas posunúť. Nepôjdem tam nepripravená. Tréner na hry vždy svojich zverencov dokonale pripravil. Dokonca tam ešte väčšinou zlepšili svoj osobný rekord.

Naučili ste sa brzdiť svoje ambície, keď ste trénovali a pretekali cez závit?

Trošku som sa to už naučila vnímať. U mňa je zranenie limitujúcim prvkom. Začala som počúvať svoje telo. Stále ma ale musí tréner občas brzdiť.

Prekvapilo ma, že ako letná športovkyňa máte najväčší vzor v rýchlokorčuliarke Martine Sáblíkovej.

Martiny som si vždy strašne vážila. Vzišla z toho zamrznutého rybníka a podmienok, ktoré neboli ideálne. To, čo dokázala, ma fascinuje. Aj tá jej skromnosť. Druhým vzorom bola Anežka Drahotová. To, čo ako chodkyňa dokázala je skvelé.